PLÁN ZARYBŇOVANIA RYBÁRSKYCH REVÍROV NA ROK 2012-7

Sú malé vodné elektrárne naozaj „ekologickým“ zdrojom elektrickej energie?

Vodné elektrárne sú širokou verejnosťou vnímané ako tzv. čisté, zelené, či ekologické zdroje elektrickej energie. Nemajú čmudiace komíny, odkaliská popolčeka, pri ich prevádzke nehrozí jadrová havária. V dnešnej dobe strašenia globálnym otepľovaním sa za ich prínos považuje aj nulová produkcia CO₂. Na prvý pohľad dokonalé riešenie našich energetických potrieb. Škoda len, že ich nevyužívame naplno... Takéto úvahy sú v pozadí všetkých plánov na vyššie využitie energetického potenciálu riek, vrátane Koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR do roku 2030:

(http://www.minzp.sk/files/sekcia-vod/vlastny-material-pdf-387-kb.pdf).

Bohužiaľ, aj v prípade vodných elektrární platí, že žiadny energetický zdroj nie je bez negatívnych vplyvov na životné prostredie. Negatívne vplyvy veľkých vodných elektrární na životné prostredie a na život ľudí sú dobre známe (pozri napr.):

http://en.wikipedia.org/wiki/Environmental_impact_of_reservoirs.

Keď som si zadal do vyhľadávača Google kľúčové slová „dam impact“ (vplyv priehrad), za 0,73 sekundy našiel 78 700 000 výsledkov. Odpor obyvateľov a fakt, že väčšina vhodných miest na výstavbu veľkých vodných elektrární už bola aj tak využitá, viedli k tomu, že veľké priehrady sa dnes v rozvinutých krajinách prakticky nestavajú. Projekty sa realizujú v nedemokratických krajinách, akými sú napr. Čína alebo krajiny tretieho sveta s málo vyvinutou občianskou spoločnosťou. Napríklad v Etiópii, na vodákom dobre známej rieke Omo, kde sa domorodci nevedia zorganizovať proti lobistickým tlakom zahraničných (čínskych a malajských) firiem.

Alternatívou voči veľkým priehradám a veľkým vodným elektrárňam sa zdajú byť tzv. malé vodné elektrárne (MVE). Bežný človek si predstaví romantický vodný mlyn ako je v Kvačianskej doline, alebo plávajúce vodné mlyny na Malom Dunaji. Dnes samozrejme v novom, modernom šate. Kto by mohol proti niečomu takému protestovať? Zavádzajúci je termín „malá“ v spojení s vodnou elektrárňou. Keď niečo označíme slovom malý, asociuje sa nám to v mysli s niečím drobným, milým, neškodným. Na Slovensku sa za MVE považujú zdroje s inštalovaným výkonom do 10 MW. Slovo „malý“ sa v tomto prípade týka výkonu, rozhodne však nie vplyvu na životné prostredie.  Na úvod treba povedať, že MVE skutočne môžu byť vhodným riešením energetických potrieb s minimálnym vplyvom na životné prostredie. Ide najmä o menšie odľahlé komunity, do ktorých by bolo neefektívne ťahať elektrické vedenie z veľkej diaľky. Lokálny zdroj šetrí náklady na dopravu a znižuje straty pri prenose. Je ale masová výstavba MVE dobrým riešením z celoslovenského pohľadu?

Spomínaná „Koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov SR do roku 2030“ určila 368 profilov, na ktorých sa môžu potenciálni investori uchádzať o povolenia na výstavbu MVE. Realizácia týchto plánov by však mala za následok úplné znehodnotenie slovenských riek pre vodákov, ale aj ekologickú devastáciu ich posledných hodnotných úsekov. Prečo? Vplyv MVE na riečne ekosystémy je v mnohom podobný vplyvu klasických veľkých priehrad. Rozdiel je len v jeho lokálnom či regionálnom rozsahu. V prípade masovej výstavby MVE sa negatívne vplyvy kumulujú a zosilňujú. Natíska sa analógia s pôvodne peknou myšlienkou využitia biopalív, ktorá sa v praxi zvrhla na bezuzdné ničenie lesných porastov a hlavne tropických dažďových lesov. Tie sú nahrádzané plantážami olejovej palmy a cukrovej trstiny, z ktorých sa vyrábajú biopalivá. V našich zemepisných šírkach sa etanol vyrába hlavne z kukurice. Namiesto potravín pestujeme biopalivá, čo viedlo k prudkému nárastu cien potravín na svetových trhoch. Ako vraví dobre známa ľudová múdrosť, „všetkého veľa škodí“. Platí to aj v prípade výstavby MVE. Keď teda chceme postaviť napríklad 35 MVE na Hrone, nedá sa ich vplyv na životné prostredie posudzovať jednotlivo, tak ako to praktizuje Ministerstvo životného prostredia SR. Treba ich posudzovať ako jeden veľký projekt. A keď si na misky váh na jednu stranu položíme zničený Hron a na druhú stranu energetický prínos MVE, výsledok je pre MVE jednoznačne nepriaznivý. Podobne to dopadne na Váhu, Orave, Poprade atď.

Pokúsim sa vysvetliť, prečo je to tak. Začnem od Adama, teda od toho, ako sa súčasná ekológia pozerá na fungovanie riečnych ekosystémov. V roku 1980 publikovali severoamerickí autori R. L. Vannote a kolektív tzv. Koncept riečneho kontinua:

(http://en.wikipedia.org/wiki/River_continuum_concept). V tejto práci zhrnuli dovtedajšie poznatky a vytvorili model fungovania riečneho ekosystému od prameňa, cez stredné až po nížinné úseky. Zdôrazňujem kľúčové slovo „kontinuum“. Pre normálne fungovanie riečneho ekosystému je nevyhnutné práve zachovanie riečneho kontinua, teda pozdĺžnej spojitosti jednotlivých úsekov vodného toku. Bez bariér, ktoré by vodný prúd zastavili. Prečo? Aj laickej verejnosti je známy fakt, že mnohé druhy rýb migrujú. Preto je dôležité, aby v riekach neboli bariéry, ktoré by im migrácie znemožňovali. Je tu ale aj iný, už menej známy dôvod. Hlavným energetickým zdrojom riečnych ekosystémov je v ich horných častiach lístie, ktoré sa do riek dostáva z brehových porastov. Riečny ekosystém tu funguje podobne ako grécka, či naša vláda: viac spotrebuje ako vyprodukuje. Riečny ekosystém si nevystačí s tým, čo sám vyprodukuje v procese fotosyntézy, napr. riasy či machy, ale je energeticky závislý od prísunu energie (viazanej v lístí), zo suchozemského prostredia. Teda podobne, ako si grécka či naša vláda nevystačia s tým, čo vyprodukujú ich národné ekonomiky, ale sú závislé od peňazí, ktoré si požičajú od zahraničných veriteľov. Keď prísun energie (peňazí) z externého prostredia ustane, nastáva (ekologická/ekonomická) katastrofa. Tu sa ale podobnosti končia. Lístie, ktoré sa dostane do vodného toku, je postupne organizmami, hlavne živočíchmi, žijúcimi na dne vodných tokov, ktoré voláme drviče, rozdrobované a  konzumované. Postupne sa mení z hrubého detritu na jemnejší detrit, a ten je transportovaný vodným tokom do nižších úsekov, kde sa ním živia iné živočíchy (voláme ich zberače). Tie, ktoré žijú z tohto rozdrobeného a transportovaného lístia sú teda závislé od toho, čo sa deje v toku nad miestom kde žijú. Výstavba priehrady na vodnom toku tieto procesy samozrejme naruší. Netýka sa to len veľkých priehrad. Aj kvôli MVE sa predsa stavajú hate, ktoré narúšajú riečne kontinuum. Detrit, ktorý by sa za normálnych podmienok dostal po prúde oveľa nižšie, je zachytený vo vodných nádržiach. Tu sa ukladá na dne, za istých okolností môže zhoršovať kvalitu vody (laicky povedané hnije, vytvára sa o.i. metán a odkysličuje voda) a hlavne, chýba organizmom v toku pod nádržou. Keď takýchto nádrží, pascí na detrit, vybudujeme za sebou niekoľko, nemá vodný tok šancu tieto straty nahradiť. Naviac, keď brehové porasty vyrúbeme, napr. v rámci tzv. protipovodňových opatrení. V praxi sa to prejaví nižšou produkciou (úrodou) rôznych drobných živočíchov, ktoré sa na dne živia transportovaným detritom. Tie sú zasa potravou rýb, ktoré majú tým pádom menej potravy, takže v konečnom dôsledku sa vplyv priehrady (hate MVE) prejaví napríklad nižšími úlovkami rýb.

Vplyvy na ryby sú, samozrejme, rozmanité a dobre známe. Ide najmä o už spomínané narušenie ich migračných trás, keď mnohé druhy v čase rozmnožovania plávajú proti prúdu a do prítokov, kde sa neresia. Niektoré, napr. úhory, plávajú dole prúdom. Rybovody nie sú riešením. Väčšinou sú nefunkčné. A ak aj fungujú, ryby, ktoré sa nimi dostanú nad hať, strácajú v stojatej vode orientáciu, keďže tu neexistuje prúd, pomocou ktorého by sa orientovali. Množstvo rýb končí svoj život aj na lopatkách turbín. Ryby, ktoré sa v takto narušených riekach nedokážu rozmnožiť, musia rybári nákladne umelo vytierať, odchovávať plôdik a vodné toky zarybňovať. Okrem toho, že to stojí peniaze, nepochybne je takto narúšaná prirodzená genetická štruktúra populácií, keďže namiesto prirodzeného výberu, nastupuje človek. Jediným pozitívom nádrží z pohľadu rybárov sa javí vytvorenie vhodných podmienok v nádrži pre rybársky hodnotné druhy (kapor, sumec a p.), ktoré v pôvodnej rieke nenachádzali vhodné podmienky na život. Aj to len dočasne, pretože MVE sa musí aspoň tri krát do roka „vypláchnuť“ (to práve kvôli usadeninám), samozrejme aj s rybou osádkou, ktorá už hať spätne neprekoná.

Zdrže vznikajúce nad haťami nenarúšajú len transport organickej hmoty a migráciu živočíchov, (najmä rýb). Ukladajú sa v nich aj anorganické sedimenty (štrky, piesky, íly), ktoré potom chýbajú v koryte pod nádržou. Vzniká efekt tzv. hladnej vody. Voda zbavená sedimentov má stále energiu, ktorou eroduje dno vodného toku. Keďže odnášaný materiál nie je dopĺňaný materiálom prinášaným z vyšších častí toku (ostal v priehrade), rieka sa zarezáva, zahlbuje. Ak má ramená, ostávajú čím ďalej tým dlhšiu dobu odrezané od zahlbujúceho sa hlavného toku. Rieky v podhorských úsekoch zvyčajne tečú na svojich náplavoch v riečnej nive. Hladina podzemnej vody je plytko pod povrchom, a je spojená s hladinou vody vo vodnom toku. Ten ak sa zarezáva, klesá aj hladina podzemnej vody v riečnej nive. Pôvodne vlhká niva s dobre zavodnenými pôdami a mokraďami sa vysúša, mokrade sa menia na step, či lesostep. Namiesto topoľov a vŕb nastupujú šípky, trnky, hlohy, agáty.

Negatívne následky zarezávania sa koryta rieky sa prejavujú aj tzv. sufóznou eróziou. Na miestach, kde v štrkopieskovom podloží klesne hladina podzemnej vody, ostávajú prázdne priestory, do ktorých sa postupne vyplavuje pôda, ktorá leží nad nimi. Pri pohľade zhora to vyzerá, akoby sa z pôdy vynárali štrky. Pôvodne úrodné polia sa menia na štrkové pláne.

Vo vodných nádržiach sa mení aj teplota vody. V prípade hatí MVE je doba zdržania vody relatívne krátka, takže voda sa v lete iba viac zohreje. V prípade väčších nádrží, kde je doba zdržania vody dostatočne dlhá, sa vytvárajú podmienky ako v jazerách. Voda má vlastnosť, že s rastúcou teplotou, klesá jej hustota. Teplá voda je teda ľahšia, drží sa hore. Všetci to dobre poznáme keď sa ideme v lete kúpať. Teplá voda je pri hladine, kúsok nižšie teplota prudko klesá. Najhustejšia je voda s teplotou 3,95 ^oC, preto sa drží pri dne.  Voda chladnejšia ako 3,95 ^oC je opäť menej hustá, teda ľahšia. Preto jazerá zamŕzajú od hladiny, nie od dna. Voda je z hlbokých vodných nádrží zvyčajne vypúšťaná od dna. V lete je teda takáto voda oveľa chladnejšia, ako bola pôvodná voda v rieke. V zime je zasa naopak teplejšia, keďže má okolo 4 ^oC. Zmeny teploty úplne menia spoločenstvo organizmov pod nádržou. Rieky pod nádržami naviac nezamŕzajú, čo využívajú napr. kormorány, ktoré spôsobujú škody na rybích populáciách, pretože práve pod haťou je sústredené množstvo rýb v nádeji, že ju prekoná.  Ako sme si už povedali, populácie rýb tu musia nákladne udržiavať rybári. Rybári si škody, paradoxne, (samozrejme na základe príslušného zákona) uplatňujú na Ministerstve životného prostredia, teda zo spoločných peňazí nás všetkých. Pritom škody vznikajú priamo v súvislosti s prevádzkou nádrže a vodnej elektrárne, keďže rieka nezamŕza v čase, keď má byť zamrznutá. Zamrznutú rieku by kormorány nevylovili. Škody by teda mal platiť prevádzkovateľ vodnej elektrárne, ktorý z nej profituje.

Priehrady menia aj zloženie potravy dostupnej vodným živočíchom. Už sme si povedali, že zachytávajú detrit  unášaný prúdom. Ak je nádrž dosť veľká na to, aby sa v nej vytvorili podmienky podobné jazeru, vytvára sa v nej planktón. To sú drobné živočíchy či rastliny voľne sa vznášajúce vo vode. Tieto sú z nádrže vyplavované. Dole ich lapajú tzv. filtrátori, teda živočíchy, ktoré používajú rôzne filtračné zariadenia na lov (zber) potravy. Medzi nimi sú aj rôzne krv cicajúce trápiče, ako larvy muškovitých. To sú také malé hrbaté mušky, čo riadne do krvi hryzú. Okrem toho prenášajú množstvo chorôb, v trópoch napr. tzv. riečnu slepotu.

Zdravotnícke problémy sú takisto spojené s prevádzkou priehrad. V stojatých vodách sa množia organizmy, ktoré môžu prenášať rozličné choroby. Napr. komáre. V našich podmienkach sú dobre známe problémy s vodným kvetom, teda sinicami, ktoré produkujú toxické látky. Tie môžu citlivejším ľuďom spôsobovať rozličné alergické reakcie. Preto hygienici zakazujú kúpanie v nádržiach, kde sa sinice „premnožia“. Do neskorej jesene tiež môžeme pozorovať bublinky metánu vystupujúce na hladinu a občas sa od dna odtrhne aj poriadny koláč „voňavého“ bahna.

Vrátim sa však ku konceptu riečneho kontinua. V stredných úsekoch tokov (predstavme si stredný Váh či Hron pod Banskou Bystricou) sa vodné toky menia. Sú širšie, takže ich stromy na brehoch nezatienia. Sú pomerne plytké, slnko ich v lete prehrieva. V čírej vode sa bez problémov svetlo dostane až na dno, ktoré je zvyčajne štrkovité, teda stabilné. V takýchto riekach sú vytvorené vhodné podmienky na fotosyntézu, preto tu rastie na kameňoch množstvo rias, ktoré slúžia ako potrava množstvu živočíchov, ktoré voláme zoškrabávače. V lete sa tu objavujú rozsiahle porasty vodných rastlín. Riečny ekosystém je v takýchto úsekoch energeticky sebestačný, aj keď prísun detritu z vyšších častí toku je stále veľmi významný. Aj vplyv vodných nádrží tu je podobný ako v horných úsekoch riek. Avšak pokiaľ menšie horské vodné toky sú zvyčajne čisté, podhorské riečky a rieky často trpia znečistením z priľahlých ľudských sídiel, tovární, poľnohospodárskych dvorov či polí. Prirodzený vodný tok má však jednu fantasticky užitočnú vlastnosť, ktorú voláme samočistiaca schopnosť. Je založená na rozličných fyzikálno-chemických a najmä biologických procesoch, ktorými sa z vody odbúravajú znečisťujúce látky. Deje sa to najmä na slizkej vrstve obrastajúcej kamene (na tej, ktorá sa nám pod nohami tak šmýka), ktorú voláme biofilm. Mimochodom, niečo veľmi podobné robíme v čistiarňach odpadových vôd. Nič prevratné, iba napodobňujeme prírodu. Nadmerné živiny alebo organické látky (napr. vo fekáliách, odpadoch z potravinárskeho priemyslu) sú, podobne ako hnoj v záhradke, spracované a využité organizmami vodného toku. Živiny (dusík, fosfor a draslík) sú hnojivom pre riasy a vyššie rastliny, organické látky skonzumujú mikroorganizmy. Týmto všetkým sa živia drobné živočíchy, nimi zasa väčšie živočíchy. Na konci potravného reťazca stoja zvyčajne ryby. Zjednodušene, to čo vypustíme zo záchoda, sa postupne mení na chutnú rybacinu. Podobne ako hnoj na záhrade sa mení na mrkvičku, kapustu, ďatelinku, či následne na králičie mäsko. Takto ideálne to funguje, pokiaľ nie je znečistenia príliš veľa. Ak ho je priveľa, bujnejú riasy a cievnaté rastliny.  Ako žihľava niekde pri kope hnoja, tiež má rada dusík. Tieto však raz zomrú (zvyčajne na jeseň) a ich telá musí niekto rozložiť. Rovnako ako odpadovú organickú hmotu z fekálií, či potravinárskych podnikov. Robia to všakovaké mikroorganizmy. Tie na svoje fungovanie potrebujú kyslík a ten býva vo vodách nedostatkovým tovarom. A práve obsah kyslíka vo vode limituje výskyt organizmov. My suchozemci nepoznáme nedostatok kyslíka. Až na výnimočné prípady, keď vystúpame vysoko do hôr, alebo sa nám pokazí ponorka. Vo vodách je však kyslík často nedostatkovým tovarom. Hlavne keď je vo vode veľa rozkladajúcich sa mŕtvych tiel rastlín a živočíchov. V takýchto podmienkach sa preto stáva, že ho mikroorganizmy všetok vyčerpajú. Nastávajú bez kyslíkaté (anoxické) pomery. Tu nastupujú iné, anaeróbne mikroorganizmy. Tie už neodvádzajú čistú prácu ako ich aeróbni príbuzní. Produkty ich metabolizmu v prírode poznáme podľa typického zápachu metánu a sírovodíka, či podľa čierno-sivej farby bahna. Vznikajú nielen zapáchajúce, ale aj jedovaté látky, napríklad známy klobásový jed, botulotoxín. To už sú podmienky, ktoré väčšina pôvodných obyvateľov vodných tokov nedokáže tolerovať. Preto sa buď odsťahujú alebo uhynú. V tečúcich vodách, aj keď sú mierne znečistené, k takýmto stavom nedochádza. Prúdiaca voda sa priebežne pri styku so vzduchom okysličuje. Iné to je ak vybudujeme na rieke nádrž. Tu sa znečisťujúce látky hromadia, klesajú na dno, kde sa rozkladajú. Naviac, v lete sa voda prehrieva, čo ešte viac znižuje okysličovanie vody (to je najlepšie v chladnej, turbulentnej vode).  V zime stojatá voda skôr zamrzne a ľad na hladine úplne zabráni okysličovaniu vody pri styku so vzduchom. Ako sme si už povedali, kombinácia veľkého množstva organických látok a malého množstva kyslíka vo vode, robí šarapatu. Priehrady, a teda aj nádrže nad MVE neprečisťujú vodu, ako sa to občas píše. Skôr naopak, jej kvalitu výrazne zhoršujú. A ak aj krátkodobo kvalitu vody zlepšia, tak len za cenu, že sa znečisťujúce látky v nich usadia. Čo ale potom urobiť s toxickým bahnom? No predsa pošleme ho našim dobrým susedom po prúde... A ešte jeden mýtus o tom ako turbíny vodu prekysličujú. Na veľkej väčšine MVE sú použité turbíny Kaplanove, ktoré spolu s ostatnými pretlakovými turbínami pracujú na princípe rozdielu tlakov pred a za lopatkou obežného kola. Turbíny sú celé „utopené“ pod vodnou hladinou a do kontaktu so vzduchom tak  vôbec neprichádzajú. Ba práve, na výstupe vody z turbíny dôjde v dôsledku zníženia tlaku v predtým stlačenej vode k vylúčeniu vzduchu a tým aj kyslíka viazaného na molekuly vody. Opticky sa to prejavuje ako varenie vody vo „vývarisku“ za turbínou (podobný efekt, ako keď otvoríme fľašu s minerálkou). A prečo je teda pod turbínou toľko rýb? Lebo ich jednak láka hluk prúdiacej vody v ktorom hľadajú cestu hore nad hať a môžu sa na túto cestu, ktorá sa v podstate nikdy neuskutoční posilniť na rozomletých zvyškoch svojich kamarátov, ktorý chceli ísť paradoxne dole...

V strednej Európe sme najviac zničili „veľké“ rieky. Dnes tu prakticky nemáme jediný pôvodný veľký vodný tok. Všetky sú lemované hrádzami a ich korytá sú zvyčajne napriamené a inak upravené. Ako vyzerajú veľké prírodné rieky, sa musíme ísť pozrieť ďaleko na sever alebo do trópov. Trebárs na Amazonku. A práve tam vedci vyskúmali, že ekosystém veľkej rieky funguje výrazne odlišne. V roku 1989 autori W. J. Junk a kolektív publikovali  koncept záplavového pulzu (Flood pulse concept), ktorý radikálne zmenil náš pohľad na fungovanie ekosystémov veľkých riek (http://en.wikipedia.org/wiki/Flood_pulse_concept). Ešte na základnej škole sme sa na hodinách dejepisu učili o záplavách v údolí Nílu, ktoré umožnili vznik egyptskej civilizácie. Inak ale počúvame o povodniach, záplavách ako o niečom negatívnom. Záplavy sú však pre fungovanie veľkých riek nevyhnutné. Veľké rieky sa v trópoch pravidelne, v miernom pásme menej pravidelne, vylievajú zo svojich korýt a zaplavujú svoje okolie, riečnu nivu. Záplavy prinášajú množstvo úrodného bahna, a naopak, odnášajú z lužných lesov lístie stromov a inú vegetáciu. Tie sú, podobne ako u malých potokov a riečok, najvýznamnejším zdrojom energie pre riečny ekosystém. Okrem toho sa v riečnej nive vytvára pestrá mozaika biotopov, vďaka ktorej na takýchto miestach žije nesmierne pestré spoločenstvo organizmov. V čase záplav sa na nivách neresia ryby. Keď voda opadne, časť z nich ostane uväznená v postupne vysychajúcich jazierkach. Stávajú sa tak ľahko dostupnou potravou pre rybožravé živočíchy, najmä vtáky. V nivách sa množí obrovské množstvo hmyzu. Áno, aj komárov, ktoré tam patria. Riečne nivy a mokrade sú jednými z najproduktívnejších ekosystémov.

Čo však robíme s veľkými riekami? Priehradami zachytíme veľkú vodu a rieku oddelíme od jej nivy hrádzami. Zredukujeme tým pestrosť biotopov a hlavne, obmedzíme prísun energie do ekosystému. Rieku vlastne vyhladujeme. Zmeníme ju na obliehané mesto, ktorého obyvatelia umierajú od hladu. Preto v takýchto riekach nachádzame len zlomok z množstva rýb v porovnaní s nenarušenými riekami. Preto rybári cestujú za dobrou rybačkou do Škandinávie, Mongolska alebo na Amazonku. Preto okolo našich riek nepoletujú kŕdle volaviek, bocianov, beluší. Zmenili sme ich na kanály, ktorých úlohou je čo najrýchlejšie odviezť vodu z krajiny.

Všetko, čo som tu napísal, sú dávno známe skutočnosti. Preto sa už v 70. rokoch minulého storočia v civilizovaných krajinách západnej Európy či Severnej Ameriky začali ľudia zamýšľať nad tým, či nie je výhodnejšie mať namiesto kanálov prírodné rieky. Sú krajšie a plnia množstvo funkcií, ktoré kanály plniť nedokážu: rekreačnú, samočistiacu, produkčnú. Dnes sa v civilizovaných krajinách riekam vracia život a tam, kde je to možné, aj pôvodná tvár. Likvidujú sa nepotrebné priehrady, odstraňujú betónové opevnenia brehov, napriamené korytá sa znova kľukatia v meandroch. Na Slovensku sme sa, bohužiaľ, rozhodli ísť opačným smerom. Cestou ničenia toho mála, čo nám z riek ostalo. Namiesto naprávania škôd minulosti, ideme stavať ďalšie nádrže, liať ďalšie kubíky betónu do zmrzačených riek. A to všetko natreté „nazeleno“, pod zámienkou krajšej budúcnosti s obnoviteľnými zdrojmi energie. Pritom ide iba o kšeft pre pár arogantných developerov, naviac podporovaný z našich daní.  Nedovoľme to!

Autor článku:

RNDr. Tomáš Derka, CSc. vedecký pracovník a limnológ na Katedre ekológie Pri FUK Bratislava

Brigády  za rok  2012  budú  uzatvorené ku dňu 31.10.2012.  Neodpracované brigády k tomuto  termínu  musia  byť uhradené  formou  príspevku na zarybňovanie pri vydávaní povolení. Hodnota každej neodpracovanej  hodiny je podľa uznesesenia členskej schôdze  2,00 €.

PLÁN ZARYBŇOVANIA RYBÁRSKYCH REVÍROV NA ROK 2012-5

Začiatok kaprovej rybárskej sezóny

         Na vybraných kaprových lovných rybárskych revíroch, na ktoré bola udelená výnimka na skorší lov kapra a ostatných druhov rýb bez stanoveného času individuálnej ochrany, sa začne rybárska sezóna už 15. mája 2011. (Rada SRZ, Vestník – apríl 2011)